Hlavné menu
Novinky na stránke
13.01.2012 o 21:30 hod. Stránka bude do mája definitívne ukončená. Nebude tu už nič pridávané a nebudem ju ani aktualizovať.
Na začiatku môjho príbehu sa Vám predstavím. Volám sa Elena a pracujem už pár rokov ako opatrovateľka v Rakúsku. Cez 10 rokov sa zaoberám psychológiou a ezoterikou a pracujem na svojom osobnom vývoji, pretože si myslím, že je ťažké alebo nemožné zmeniť iného človeka. Ale môžem zmeniť sama seba a tak prispieť k vytvoreniu mieru na tejto zemi.Čítala som to aj v jednej knihe, že ak chcem vytvoriť mier na zemi, tak musím najskôr vytvoriť mier vo svojom vnútri. Preto sa aj snažím riešiť všetko v pokoji, lebo si myslím, že povedať sa dá všetko aj bez drzého tónu a byť drzá na starého chorého a dementného človeka už nemá vôbec žiadny zmyseľ.
Pred dvoma týždňami som sa dostala do Salzburgu k milej, skoro 90 ročnej dáme.
Jej synovec mi o nej hovoril, že už vyhodila viacero opatrovateliek. Ona je vraj dementná, ale bola to kedysi veľmi inteligentná žena.
Z mojich skúsenosti viem, že láska a pekné slovo môže urobiť zázrak, takže som sa nejako nebála, že by som to nezvládla a inteligencia sa nestráca demenciou. Taktiež z mojich skúsenosti viem, že je omnoho ľahšie komunikovať s inteligentným človekom, aj keď už ťažko dementným, ako s človekom, ktorý bol hlúpy celý život a ani na staré kolená nedostal rozum. Najhoršie je, keď si k tomu ešte myslí, že on je najmúdrejší na svete, tam už pomôže len útek.
Prišla som teda k nej s trpezlivosťou od prvého momentu, ktorej ma už naučila jedna veľmi ťažko dementná žena. Každá opatrovateľka, ktorá toto najdôležitejšie nevie, tak by mala radšej zmeniť povolanie alebo sa trpezlivosti naučiť, lebo robiť túto prácu len za peniaze, je to najhoršie, čo môže byť pre seba i pre toho starého človeka.
Prišla som teda k mojej Hilde, ktorá ma privítala s priateľským úsmevom a prežila som niečo úžasné, vlastne to najkrajšie v mojom živote. Viem veľmi dobre po nemecky, takže nemusím vôbec rozmýšľať čo poviem. Mám aj veľkú dávku humoru. To najdôležitejšie je pre mňa komunikácia, ktorá musí byť na určitej úrovni a to vo všetkých vzťahoch. Nemyslím si, že som perfektná ale vždy sa snažím čo najlepšie vychádzať s ľuďmi. Aj keď nie vždy sa mi to podarí. Ale je to aj tá práca samej na sebe, lebo ako som už spomínala, druhých zmeniť nemôžem, ale sama seba áno. Vlastne, kebyže ľudia toto pochopia a každý človek sa zamyslí len sám nad sebou a vytvorí si pokoj vo svojom vnútri, tak máme raj na zemi.
Do komunikácie s mojou malou Hildou som vložila všetko, čo som sa naučila za tie roky a ona sa voči mne otvorila a my sme boli zachvíľu ako dve hrdličky. Druhý deň bola v noci na toalete a ja som ju pohladila po vlasoch. Urobila som to prvýkrát, lebo som to tak cítila. Nezaujímajú ma prázdne gestá. Pokiaľ nevložíme do našich gest lásku a cit, tak radšej to nerobme, pretože je to len trápny ťah ruky z našej strany. Teda len divadlo a ten druhý človek to cíti, preto nie je objatie ako objatie.
Hilde som hovorila, že je môj poklad a v každom geste bola láska a ona reagovala tak, že mi povedala, že Elena to čo ty robíš sa už nedá vôbec zaplatiť. To je to, že všetko si môžeme kúpiť za peniaze, ale gesto, v ktorom je láska, pekné slovo z úprimného srdca, to si tu milí ľudia nekúpime za žiadne peniaze a nepomôžu nám milióny, ba ani miliardy. Toto všetko sa stratilo na našich životných cestách už veľmi dávno, a myslím že v prvom rade by sme toto mali vyučovať naše deti na všetkých školách už od útleho detstva.
Takto sme si robili s Hildou jedna druhej komplimenty a diskutovali, kto je lepší na toho druhého, či ona na mňa alebo ja na ňu. Chodila k nám jedna študentka a povedala, že takéto niečo ešte nezažila a ja som si uvedomila jednu vec.
Kedysi som bola s celou skupinou postihnutých ľudí autobusom z Viedne asi 250 km v jednej dedine, kde je kostol vo vnútri celý pozlátený i so zlatou knižnicou. Taktiež boli pozlátené všetky tie obrovské sochy svätých a celý oltár.
Náš sprievodca nám hovoril, že to dali pozlátiť, aby vytvorili nebo na zemi. Ja som si vytvorila s Hildou túto úžasnú komunikáciu s gestami plných lásky v starom byte so starým nábytkom, so starými kobercami, v obyčajných teplákoch a Hilda v starom domácom oblečení.
Spolu som s ňou som ako v raji. A tak jej hovorím, Hilda veď my máme nebo na zemi a nepotrebujeme
k tomu ani žiadny zlatý oltár.
Kde všade ľudia cestujú a celý život niečo hľadajú, tvoria a zbierajú hmotný odpad, napĺňajú si s týmito takzvanými hodnotnými vecami svoje byty, ktoré ale nemajú vôbec žiadnu hodnotu, lebo je len jediný dôvod, prečo sme sem prišli. Učiť sa láske k sebe a aj k blížnemu, lebo vedľa Hildy Vám poviem, že mi teraz pripadajú všetky poklady sveta ako hrdzavé kopy železa. Ďakujem Bohu za každý moment s touto ženou, lebo nič krajšie mi nemohol dať, len toto poznanie, čo náš vlastne učil aj Ježiš a za čo sme ho ukrižovali. Teraz oslavujeme jeho narodenie, ukrižovanie a z mŕtvych vstanie a vôbec akosi nechápeme, čo nás vlastne chcel naučiť na svojej ceste a tvárime sa ako keby sme to všetko pochopili. Hráme sa na úžasných veriacich, chodíme do veľkolepých kostolov na veľkolepé omše, a keď vyjdeme von, tak zas ohovárame jeden druhého a hľadáme chyby len na druhých, ale to len preto, aby sme zakryli naše a ponížením druhého človeka, vyzdvihli sami seba. Pritom pred Bohom klesneme ešte nižšie.
Boh je stále s nami celý deň, celú noc a vidí všetko to, čo tu robíme.
Ja som osobne veľmi veriaca, ale modlím sa len doma a nevyznávam žiadnu vieru a nepotrebujem k tomu nič okrem mojich vlastných slov, s ktorými sa prihováram k Ježišovi alebo k samotnému Bohu.
Ak si ľudia myslia, že sem prišli preto aby sa naučili čítať, počítať nekonečne príklady a
rovnice, prebrať celé dejiny, naučiť sa povolanie, aby mohli niečo zarobiť a celý život zbierať hmotný odpad. Častokrát sa vyvŕšiť na svojich deťoch, lebo si nevedia rady sami zo sebou. Potom celý život šetriť na poistky, úvery a celé mesiace na dovolenku a nejako to doklepať až do dôchodku. Prípadne ešte postaviť chalupu a kúpiť auto, nakradnúť majetok, ako to často robia všetci politici, ktorých nezaujíma obyčajný človek. Veď aj prečo, keď dostáva za múdre reči, tipnem tak 5 tisíc euro mesačne. A to hovorím len o tých menších a potom, ak sa toho vôbec dožijeme, užiť si trochu dôchodku. No, normálny človek si toho veľa neužije z tých pár euro a tomu politikov, alebo nejakému starostovi je to úplne jedno, lebo ten je oddýchnutý z potriasania rúk a z jazdenia na drahom aute. Však jeho najväčšia starosť je len kúpiť dobrý oblek, pekne sa usmievať a nacvičiť si tie krásne reči s prázdnymi gestami. Lenže ľudia už dávno stratili cit vnímať, či to čo hovoria sa naozaj stotožňuje s tým, čo si naozaj myslia. Toto už v tomto svete nie je žiadne umenie. 
Veď u nás na Slovensku stačí navariť nejaký guľáš zadarmo, alebo zorganizovať nejaký výlet pre dôchodcov taktiež zadarmo a tí zvolia aj posledného blbca.
Prepáčte, že sa takto vyjadrujem, ale je to tak. Môj bratranec mi hneď po voľbách povedal, že ľudia na Slovensku si hubu vedia otvoriť len doma pred zrkadlom alebo v krčme po pár štamprlíkoch. Ale nie je to len na Slovensku, je to všade vo svete.
Nepíšem preto, aby som niekoho urážala, ale preto lebo som veľmi smutná z tohto skazeného sveta, ktorý sme si tu my všetci ľudia vytvorili.
| Články - Ľudia a priatelia |
Nebo na zemi
Na začiatku môjho príbehu sa Vám predstavím. Volám sa Elena a pracujem už pár rokov ako opatrovateľka v Rakúsku. Cez 10 rokov sa zaoberám psychológiou a ezoterikou a pracujem na svojom osobnom vývoji, pretože si myslím, že je ťažké alebo nemožné zmeniť iného človeka. Ale môžem zmeniť sama seba a tak prispieť k vytvoreniu mieru na tejto zemi.Čítala som to aj v jednej knihe, že ak chcem vytvoriť mier na zemi, tak musím najskôr vytvoriť mier vo svojom vnútri. Preto sa aj snažím riešiť všetko v pokoji, lebo si myslím, že povedať sa dá všetko aj bez drzého tónu a byť drzá na starého chorého a dementného človeka už nemá vôbec žiadny zmyseľ.Pred dvoma týždňami som sa dostala do Salzburgu k milej, skoro 90 ročnej dáme.
Jej synovec mi o nej hovoril, že už vyhodila viacero opatrovateliek. Ona je vraj dementná, ale bola to kedysi veľmi inteligentná žena.
Z mojich skúsenosti viem, že láska a pekné slovo môže urobiť zázrak, takže som sa nejako nebála, že by som to nezvládla a inteligencia sa nestráca demenciou. Taktiež z mojich skúsenosti viem, že je omnoho ľahšie komunikovať s inteligentným človekom, aj keď už ťažko dementným, ako s človekom, ktorý bol hlúpy celý život a ani na staré kolená nedostal rozum. Najhoršie je, keď si k tomu ešte myslí, že on je najmúdrejší na svete, tam už pomôže len útek.
Prišla som teda k nej s trpezlivosťou od prvého momentu, ktorej ma už naučila jedna veľmi ťažko dementná žena. Každá opatrovateľka, ktorá toto najdôležitejšie nevie, tak by mala radšej zmeniť povolanie alebo sa trpezlivosti naučiť, lebo robiť túto prácu len za peniaze, je to najhoršie, čo môže byť pre seba i pre toho starého človeka.
Prišla som teda k mojej Hilde, ktorá ma privítala s priateľským úsmevom a prežila som niečo úžasné, vlastne to najkrajšie v mojom živote. Viem veľmi dobre po nemecky, takže nemusím vôbec rozmýšľať čo poviem. Mám aj veľkú dávku humoru. To najdôležitejšie je pre mňa komunikácia, ktorá musí byť na určitej úrovni a to vo všetkých vzťahoch. Nemyslím si, že som perfektná ale vždy sa snažím čo najlepšie vychádzať s ľuďmi. Aj keď nie vždy sa mi to podarí. Ale je to aj tá práca samej na sebe, lebo ako som už spomínala, druhých zmeniť nemôžem, ale sama seba áno. Vlastne, kebyže ľudia toto pochopia a každý človek sa zamyslí len sám nad sebou a vytvorí si pokoj vo svojom vnútri, tak máme raj na zemi.
Do komunikácie s mojou malou Hildou som vložila všetko, čo som sa naučila za tie roky a ona sa voči mne otvorila a my sme boli zachvíľu ako dve hrdličky. Druhý deň bola v noci na toalete a ja som ju pohladila po vlasoch. Urobila som to prvýkrát, lebo som to tak cítila. Nezaujímajú ma prázdne gestá. Pokiaľ nevložíme do našich gest lásku a cit, tak radšej to nerobme, pretože je to len trápny ťah ruky z našej strany. Teda len divadlo a ten druhý človek to cíti, preto nie je objatie ako objatie.
Hilde som hovorila, že je môj poklad a v každom geste bola láska a ona reagovala tak, že mi povedala, že Elena to čo ty robíš sa už nedá vôbec zaplatiť. To je to, že všetko si môžeme kúpiť za peniaze, ale gesto, v ktorom je láska, pekné slovo z úprimného srdca, to si tu milí ľudia nekúpime za žiadne peniaze a nepomôžu nám milióny, ba ani miliardy. Toto všetko sa stratilo na našich životných cestách už veľmi dávno, a myslím že v prvom rade by sme toto mali vyučovať naše deti na všetkých školách už od útleho detstva.
Takto sme si robili s Hildou jedna druhej komplimenty a diskutovali, kto je lepší na toho druhého, či ona na mňa alebo ja na ňu. Chodila k nám jedna študentka a povedala, že takéto niečo ešte nezažila a ja som si uvedomila jednu vec.
Kedysi som bola s celou skupinou postihnutých ľudí autobusom z Viedne asi 250 km v jednej dedine, kde je kostol vo vnútri celý pozlátený i so zlatou knižnicou. Taktiež boli pozlátené všetky tie obrovské sochy svätých a celý oltár.
Náš sprievodca nám hovoril, že to dali pozlátiť, aby vytvorili nebo na zemi. Ja som si vytvorila s Hildou túto úžasnú komunikáciu s gestami plných lásky v starom byte so starým nábytkom, so starými kobercami, v obyčajných teplákoch a Hilda v starom domácom oblečení.
Spolu som s ňou som ako v raji. A tak jej hovorím, Hilda veď my máme nebo na zemi a nepotrebujeme
k tomu ani žiadny zlatý oltár.Kde všade ľudia cestujú a celý život niečo hľadajú, tvoria a zbierajú hmotný odpad, napĺňajú si s týmito takzvanými hodnotnými vecami svoje byty, ktoré ale nemajú vôbec žiadnu hodnotu, lebo je len jediný dôvod, prečo sme sem prišli. Učiť sa láske k sebe a aj k blížnemu, lebo vedľa Hildy Vám poviem, že mi teraz pripadajú všetky poklady sveta ako hrdzavé kopy železa. Ďakujem Bohu za každý moment s touto ženou, lebo nič krajšie mi nemohol dať, len toto poznanie, čo náš vlastne učil aj Ježiš a za čo sme ho ukrižovali. Teraz oslavujeme jeho narodenie, ukrižovanie a z mŕtvych vstanie a vôbec akosi nechápeme, čo nás vlastne chcel naučiť na svojej ceste a tvárime sa ako keby sme to všetko pochopili. Hráme sa na úžasných veriacich, chodíme do veľkolepých kostolov na veľkolepé omše, a keď vyjdeme von, tak zas ohovárame jeden druhého a hľadáme chyby len na druhých, ale to len preto, aby sme zakryli naše a ponížením druhého človeka, vyzdvihli sami seba. Pritom pred Bohom klesneme ešte nižšie.
Boh je stále s nami celý deň, celú noc a vidí všetko to, čo tu robíme.
Ja som osobne veľmi veriaca, ale modlím sa len doma a nevyznávam žiadnu vieru a nepotrebujem k tomu nič okrem mojich vlastných slov, s ktorými sa prihováram k Ježišovi alebo k samotnému Bohu.
Ak si ľudia myslia, že sem prišli preto aby sa naučili čítať, počítať nekonečne príklady a
rovnice, prebrať celé dejiny, naučiť sa povolanie, aby mohli niečo zarobiť a celý život zbierať hmotný odpad. Častokrát sa vyvŕšiť na svojich deťoch, lebo si nevedia rady sami zo sebou. Potom celý život šetriť na poistky, úvery a celé mesiace na dovolenku a nejako to doklepať až do dôchodku. Prípadne ešte postaviť chalupu a kúpiť auto, nakradnúť majetok, ako to často robia všetci politici, ktorých nezaujíma obyčajný človek. Veď aj prečo, keď dostáva za múdre reči, tipnem tak 5 tisíc euro mesačne. A to hovorím len o tých menších a potom, ak sa toho vôbec dožijeme, užiť si trochu dôchodku. No, normálny človek si toho veľa neužije z tých pár euro a tomu politikov, alebo nejakému starostovi je to úplne jedno, lebo ten je oddýchnutý z potriasania rúk a z jazdenia na drahom aute. Však jeho najväčšia starosť je len kúpiť dobrý oblek, pekne sa usmievať a nacvičiť si tie krásne reči s prázdnymi gestami. Lenže ľudia už dávno stratili cit vnímať, či to čo hovoria sa naozaj stotožňuje s tým, čo si naozaj myslia. Toto už v tomto svete nie je žiadne umenie. Veď u nás na Slovensku stačí navariť nejaký guľáš zadarmo, alebo zorganizovať nejaký výlet pre dôchodcov taktiež zadarmo a tí zvolia aj posledného blbca.
Prepáčte, že sa takto vyjadrujem, ale je to tak. Môj bratranec mi hneď po voľbách povedal, že ľudia na Slovensku si hubu vedia otvoriť len doma pred zrkadlom alebo v krčme po pár štamprlíkoch. Ale nie je to len na Slovensku, je to všade vo svete.
Nepíšem preto, aby som niekoho urážala, ale preto lebo som veľmi smutná z tohto skazeného sveta, ktorý sme si tu my všetci ľudia vytvorili.
Autor článku: Elena Muráriková
| Dopredu > |
|---|
Posledná úprava (Pondelok, 07 Marec 2011 17:46)
Komentárov
Ja tiež uvažujem o vážnych veciach - ale aj píšem